Minulosť nezmizla. Tvoj mozog ňou stále cestuje.

A nie – nejde len o nostalgické spomienky. Náš mozog totiž doslova "chodí späť". Do miest, ktoré ešte nie sú uzdravené. Do okamihov, ktoré si pamätáme telom. Do priestorov, kde sa spúšťa ten istý hnev, ten istý strach, ten istý vzorec.

Čas možno nie je jednorozmerný

Znie to ako sci-fi, ale stojí za tým fyzika. A nie hocijaká – ale teória, ktorá môže zmeniť spôsob, akým vnímame realitu, pohyb aj vedomie. Fyzik Gunther Kletetschka z Aljašskej univerzity navrhol v roku 2025 odvážnu hypotézu: čas nie je jednosmerná cesta. Nie je to niť, po ktorej sa posúvame od minulosti k budúcnosti. Nie je to línia. Je to pole.

Trojrozmerné, vibrujúce pole, ktoré tvorí základ všetkého, čo vnímame. Priestor – ten, ktorého sa dotýkame, v ktorom sa pohybujeme – je podľa Kletetschku až druhotný. Vzniká ako dôsledok vzájomného kríženia časových osí, ktoré sa prepletajú ako vlákna pod povrchom reality.

Predstav si plátno a štetec. Čas ako to, čo drží štruktúru. Priestor ako stopa, ktorú ten štetec zanechá. To, čo vidíš, je farba. Ale to, čo určuje, ako a kam sa farba dostane, je práve to plátno – neviditeľný základ.

V Kletetschkovej metafyzike je plátno čas. Nie ako hodiny, ktoré odpočítavajú sekundy. Ale ako multidimenzionálna sieť, ktorá drží kontext, súvislosť, vibráciu. Všetko ostatné – hmota, pohyb, miesto – je jej ozvena. Znie to ako poézia? Možno.

Ale zároveň je to matematicky podložená teória, ktorá reprodukuje hmotnosti známych častíc (napr. top kvarku s hodnotou 173.21 GeV), ponúka vysvetlenie kvantovej superpozície a skúma spojenie medzi kvantovou mechanikou a gravitáciou – nie ako extrémne svety, ale ako prepojené dôsledky časovej geometrie.

A tu to začína byť zaujímavé. Lebo ak je všetko, čo vnímame, prejavom rôznych vrstiev času, čo to znamená pre pamäť? Pre emócie? Pre to, kde sa "nachádzame", keď sa cítime byť mimo? Možno nie sme zlomení. Možno len zaseknutí v inom smere času.

Pamäť nie je priamka. Je to trajektória

Keď si spomíname, nevytvárame príbeh. Vstupujeme do priestoru. Niečo v nás sa pohne. Obraz. Závan vône. Slovo, ktoré sa ozve podobne. A náš vnútorný svet sa preklopí z prítomnosti do niečoho iného – nie späť v čase, ale bokom. Dovnútra. Do hlbšej vrstvy.

Mozog si totiž nepamätá ako kronikár. Nespája fakty podľa dátumu. Nevytvára poradie, ale štruktúru významu a senzácie. Neuropsychologické výskumy (Schacter & Addis, 2007; Siegel, 2020) ukazujú, že naša pamäť funguje ako asociatívna sieť. Nie ako zoznam. Ale ako mapa uzlov, kde je každý uzol prepojený s emóciou, telesnou stopou, fragmentom obrazu. Sieť, v ktorej sa cestuje nie zľava doprava, ale zospodu nahor, krížom cez vrstvy, späť do záznamu, ktorý nie je uložený, ale žitý. 

Keď sa niečo v prítomnosti zhoduje s týmto vzorom – napríklad tón hlasu, ktorý "znie ako vtedy" –, neurónová sieť spustí celú trajektóriu. Nie ako vedomú spomienku. Ale ako živú reakciu. A tak sa to stane: Niečo vonia ako dávno. Niekto sa pozrie tak, ako sa pozeral on. V istý čas dňa, na istom mieste.

A ty tam nie si celkom tu. Bez toho, aby si to chcel, sa ocitneš – nie v priestore okolo seba, ale v čase v sebe. Nie v minulosti ako v archíve, ale v prítomnosti, ktorá je výnimočne podobná minulému zážitku. Mozog nevyhodnocuje, čo bolo. Vyhodnocuje, čo sa práve podoba na to, čo bolelo.

A keď to nájde – znovu aktivuje celú konfiguráciu: obraz, svalové napätie, zadržiavaný dych, vnútorné rozhodnutie, že "musím zmiznúť". Nie preto, že si to chceš pripomenúť. Ale preto, že tvoja vnútorná mapa sa znovu zaktivovala. Toto nie je len psychológia. Je to navigácia v čase, ktorá nemá smerník, ale rezonanciu.

Mozog nespúšťa reakciu preto, že by chcel byť dramatický. Robí to preto, že verí, že je znova tam. Nie logicky. Ale pocitovo. A tým pádom – aj reálne.

Kletetschkova teória ako kľúč k psychickej realite?

Čo ak trauma nie je len to, čo sa stalo? Ale to, kde sme v čase uviazli. Nie ako metafora. Ako doslovná časová poloha nášho vedomia, ktoré sa nedostalo späť.

Kletetschkova teória o trojrozmernom čase mení hru. Ak je pravdivá – a čoraz viac experimentálnych údajov naznačuje, že môže byť –, potom sa mení aj náš pohľad na pamäť, prežívanie a psychickú bolesť.

V kvantovej fyzike je častica schopná byť v rôznych stavoch naraz – superpozícia, v ktorej "existuje" vo viacerých možnostiach súčasne, a až pozorovanie rozhodne, kde sa "nachádza". Kletetschka tvrdí, že toto nie je len kvantový trik. Je to dôsledok toho, že častica sa pohybuje v rôznych časových osiach naraz. Nie v jednej čiare, ale v rozdielnych trajektóriách času.

A teraz si predstav človeka. Nie časticu – ale vedomie, ktoré má vrstvy. Spomienky. Obrazy. Emočnú pamäť. Telo, ktoré si pamätá. Ak sa naše vedomie môže pohybovať v rôznych časových vrstvách súčasne, potom nie je nič zvláštne na tom, že sedíš v bezpečí, ale tvoje telo zažíva, akoby znova utekalo.

Nie je zvláštne, že niekoho miluješ, ale niečo v tebe sa ho bojí – nie jeho, ale niekoho dávneho, ktorého pripomína. Nie je zvláštne, že rozumieš, čo sa stalo – ale tvoja nervová sústava ešte nedostala informáciu, že už je po všetkom.

A tu to začína byť terapeutické. Pretože ak je trauma zaseknutím v konkrétnom časovom smere, potom liečenie nemusí byť len o rozprávaní, ale o zmene smeru. O korekcii trajektórie. O tom, že sa naučíme "prepnúť os" – z tej, v ktorej sa udalosť stále deje, do tej, kde máme na výber.

A to je presne to, čo robíme v EMDR. V IFS. V telesne zakotvenej terapii, pri práci s dychom, imagináciou, dotykom. Nepretriasame minulosť. Hľadáme východ z tej časovej vrstvy.

Terapia ako navigácia!

Keď sa učíme uzdravovať, neupravujeme len pohľad. Učíme sa meniť smer. Nie smer vo vzťahu k cieľu. Ale smer vo vzťahu k času.

Ak vedomie uviazlo v jednej trajektórii – v smere, ktorý vedie späť k bolesti – terapia môže byť mapou, ktorá nás presmeruje. Z osi, kde niet výberu, do osi, kde opäť vzniká priestor.

Liečenie teda nie je lineárny posun.Nie je to cesta od bodu A do bodu B. Je to vnútorná orientácia – ako keď sa človek v tmavej miestnosti otočí o pár stupňov a zrazu vidí dvere.

Kletetschka hovorí o časopriestore ako o viacvrstvovom poli. Terapeutická práca nie je nič iné než jemné dolaďovanie tejto orientácie: v tele, v nervovej sústave, v symbolickom jazyku obrazu alebo pohybu. Keď v EMDR meníme pozíciu očí, keď v IFS meníme vnútorný postoj k časti, keď v telesnej práci nachádzame nové spôsoby, ako byť v pokoji – neučíme mozog zabudnúť. Učíme ho presmerovať sa.

Liečenie je navigácia v čase. Nie mechanická. Nie vedomá v tom zmysle, ako si zvykneme myslieť. Ale vnútorná, senzorická, nelineárna. Niečo sa v nás otočí. A zrazu už nie sme uväznení. Stále cítime – ale vieme, kde sme. Stále pamätáme – ale už z iného smeru.

A možno práve preto: minulosť nezmizla. Tvoj mozog ňou stále cestuje. Otázka je – vieš, kam sa pozerá práve teraz?

Referencia: (1) Kletetschka, G. (2025). Three-dimensional time as the base of reality – Phys.org. (2) Siegel, D. (2020). The Developing Mind. (3) Schacter, D. & Addis, D. (2007). The cognitive neuroscience of constructive memory. (4) Friston, K. (2010). The free-energy principle.

PhDr. Ivana Čergeťová, PhD., LL.M., MBA, PCIC

Som psychologička, NLP koučka a vzťahová terapeutka. Počas svojej bohatej praxe som pôsobila v rôznych prostrediach, vrátane akademickej sféry, terapeutických centier a súkromnej praxe, kde sa zameriavam na individuálnu a párovú terapiu, ako aj na skupinovú prácu a systemické mapovanie vzťahov. Moja práca vychádza z princípov polyvagálnej teórie, vzťahovej väzby a neuro-lingvistického programovania (NLP).

Stretnutie so mnou ti môže pomôcť lepšie pochopiť samého seba, uzdraviť emočné traumy a rozvíjať zdravé vzťahy. Spoločne nájdeme cestu k tvojej spokojnosti a sebaláske.